M.Tížik: Návšteva kina vytvára zážitok mimoriadnosti

Bratislava 13. marca (TASR) - Predstava, že náročný divák je ten, kto pozerá a "pretrpí" tri hodiny Tarkovského filmu a potom povie: "To bolo ono!", je scestná. Ak má človek možnosť dostať sa k dobrému filmu, z každého je náročný divák. Tvrdí sociológ Miroslav Tížik, s ktorým sa TASR rozprávala nielen o divákoch kín, ale aj o filmoch a kinách.

-Prečo ľudia milujú filmové príbehy?-

Aj keď ide o fikciu, ľudia sa prostredníctvom filmu, ktorý prináša nejaký príbeh, dostávajú do kontaktu so životmi druhých. Môžu byť pre nich vzorom alebo niečím, voči čomu sa vymedzujú. Praktická výhoda filmu je v tom, že ľudia vidia príbeh, ktorý sa netýka ich života a môžu sa o ňom baviť. Napríklad spôsobom, že so susedmi ohovárajú filmových hrdinov a tým utvrdzujú spoločenskú morálku; potvrdzujú si, čo je dobré, čo je zlé. Aj keď to znie zvláštne, každý filmový príbeh obsahuje istý typ morálneho odkazu. Vždy v nich vystupujú postavy, ktoré sa dajú morálne posudzovať. Ľudia potom nemusia ohovárať svojich susedov za ich nemorálne činy, ale môžu ohovárať ľudí z filmov. Tým nevznikajú v praktickom živote konkrétne problémy. Navyše sa sám, v spoločnosti ostatných, uisťujete, či žijete dobre a spoločne vytvárate nejakú normu a tým sa vytvára aj určitý typ spoločenského puta.

-V rámci mestskej kultúry je divadlo vnímané ako kultúrne podujatie, kinu sa skôr priraďuje prívlastok zábava.-

Ako sa návšteva kina berie, závisí naozaj od ľudí. Návšteva divadla sa vníma ako niečo mimoriadne, ľudia sa sviatočne oblečú a návšteva divadelného predstavenia má až rituálny charakter. Žiaľ, niektorí ľudia však často do divadla nejdú pre samotné predstavenie, ale preto, aby sa ukázali ostatným, aby zažili slávnostnú chvíľu alebo pre presvedčenie, že návšteva divadla patrí k bontónu.

V kinách šlo vždy o vytvorenie zážitku mimoriadnosti. Už v minulosti prinášal filmový záznam obrazy odnikadiaľ. Veľké obrazy, niečo, čo sa označuje pojmom spektakulárne. Išlo teda o urobenie veľkého zážitku. Zážitok mimoriadnosti ponúkajú aj dnešné multiplexy. Nemusí ísť o kvalitu filmov. Mimoriadnosť spočíva v tom, že človek sa tam cíti komfortne, prostredie ponúka špeciálne zvukové efekty a podobne. Multiplexy zachovávajú to, čo bolo kedysi pôvodnou funkciou kina - umožniť človeku zažiť očarujúcu, ohromujúcu, spektakulárnu udalosť.

Často sa diskusie na tému návštevnosť filmových predstavení stavajú do roviny tradičné kino verzus multiplexy, pričom je podľa vývoja zrejmé, kto v tomto porovnávaní víťazí.

Kritika multiplexov spočíva v niečom inom. Ide skôr o koncentráciu ľudí do jedného priestoru, kde sa zužuje výber. Ľudia chodia len na to, čo je v ponuke a čo má najväčšiu reklamu. Na náš malý filmový trh sa dostanú len fragmenty úspešných najmasovejších filmov, ktoré sa uvádzajú preto, aby zarobili. Aj keď sa zdá, že multiplex ponúka veľký výber, v skutočnosti je veľmi zúžený, závislý od jednej distribučnej siete. Toto je to, čo je na multiplexoch kritizovateľné. Nie to, že ponúkajú iný typ zážitku. Multiplexy sú aj neférová konkurencia voči iným typom kín. Aj ľudia z menších miest nejdú do kina doma, ale radšej pocestujú do najbližšieho mutiplexu. Malé kiná zanikajú, čo vedie k tomu, že mnohí ľudia už nemajú čas a možnosti cestovať do kina. Ak majú cestovať iba do pár miest, kde multiplexy existujú, radšej si zoženú DVD a pozrú si film doma. Ide teda skôr o problém koncentrácie filmov a zužovania výberu.

Závisí teda formovanie vkusu diváka aj od ponuky distribučnej siete?

Divák si nevyberie a distribučné spoločnosti sú podnikateľské subjekty, ktoré nezodpovedajú za kultúru. Práve nejasnosť funkcií jednotlivých inštitúcií je zdrojom nedorozumení. Ambíciou podnikateľov nie je robiť osvetu. To by malo byť úlohou štátu s dobrou kultúrnou politikou, ktorej úlohou je podpora kultúry, ktorá prináša a posilňuje vyššie hodnoty - etické, morálne, vlastenecké a podobne. U nás štát nepodporuje nakrúcanie filmov s týmto posolstvom. Tu sa otvára otázka, či sa môže slovenská kultúra prezentovať tým, že tu aj vyprodukujeme niečo, čo vyrástlo v našom priestore. Niečo, čo by hovorilo o problémoch našej spoločnosti, čo by ponúklo ľuďom filmový zážitok z filmu o Slovensku. V tomto smere sú úžasným príkladom naši českí susedia, pretože česká kinematografia je veľmi aktívna a ľudia tam chodia do kina práve preto, že filmy zo súčasnosti, ktoré sú aj o nich, sú im bližšie. U nás štátna politika podpory domácej filmovej tvorby neexistuje a je preto prirodzené, že silnejší aktéri v podobe komerčných titulov vyhrávajú.

-O čo prichádzame?-

Domáca filmová tvorba na jednej strane posilňuje sebaidentitu človeka, v zmysle uvedomovania si, že toto je súčasť našej kultúry; na strane druhej je prezentáciou aj navonok, že vieme vytvoriť niečo, čo je príbehom s univerzalistickejšími ambíciami. Tu môžeme nájsť aj vysvetlenie skutočnosti, prečo sú aj u nás obľúbené české filmy. Nielen preto, že hovoria podobným jazykom, ale aj preto, že ide o príbehy, ktoré presahujú hranice Česka a dokážu osloviť aj divákov na Slovensku pre spoločnú históriu a spoločné ľudské problémy, ktoré ľudia v oboch krajinách majú. Tým, že u nás sa takéto filmy netočia a zo spomenutých dôvodov radi navštevujeme české filmy, nevedomky podporujeme českú kinematografiu.

-V týchto podmienkach teda nevzniká príliš prajné prostredie na výchovu náročnejšieho diváka.-

Ja myslím, že každý človek je náročný, keď má možnosť dostať sa k dobrému filmu. Divák by mal mať k dobrému filmu urobený aj dostatočný servis, aby dokázal porozumieť, v čom spočíva jeho kvalita. S tým súvisí napríklad kritika v médiách. Nový a dobrý film v kinách vo svete rozvíri v jednotlivých krajinách veľkú spoločenskú diskusiu, v ktorej sa ľudia naučia vnímať, v čom je film dobrý. Napríklad na Avatara išli ľudia pre efekty, dokonca aj tvorcovia pripúšťali, že ide najmä o efektný film. Všetci vedeli, že idú na niečo, čo je technologicky výborne spracované a filmová kritika pripravila ľudí na to, čo majú od filmu očakávať a upozornila ich na to, čo si na ňom majú všímať. Každý divák je náročný v tom, že chce odchádzať z kina so zážitkom "bolo to dobré". To chce zažiť každý. Čo je to "to dobré" závisí od skúseností, vzdelania a prostredia, v ktorom divák žije. Takže v tomto smere neexistuje univerzálny vzor náročného diváka.

Majú si slovenskí diváci v rámci dobrých filmov z čoho vyberať?

V podstate nemajú. Európska kinematografia je jeden typ kinematografie, máme ázijskú a americkú kinematografiu, ďalším typom je česká a slovenská kinematografia. Rozdiel je v ponuke v kinách a v televíziách. Aj keď je verejnoprávna televízia zatracovaná, je to jediná televízia, ktorá ponúka aj niečo iné ako americké filmy. A kiná ponúkajú iba americké filmy. Aj keď sa v nich občas vyskytnú jedinečné filmy, nemôžeme hovoriť, že ponúkajú možnosť výberu. Aj americké filmy produkujú širokú škálu žánrov, k nám sa však dostane iba to, čo sa najviac predáva. Aj keď si môže divák za mesiac vybrať z dvadsiatich filmov, žánrovo ide veľmi o podobné tituly. Dokonca aj typ kultúrneho obsahu je len jeden. Aj keď bude distribúcia tvrdiť, že môže ponúkať len to, na čo budú ľudia chodiť, práve v tom spočíva tragédia filmu. Že sa už aj vopred určuje typ filmov, do ktorých je investované. Hollywoodskym filmom s veľkým reklamným priemyslom môže český a slovenský film len ťažko konkurovať. Dobré filmy aj z menšinovej kinematografie nájdeme na festivaloch, tie sa však dotknú len veľmi malej skupiny filmových divákov. Trochu širšiu ponuku poskytuje verejnoprávna televízia, aj keď neponúka práve najaktuálnejšie filmové diela.

-Môžu túto situáciu zachrániť filmové festivaly s ponukou kvalitných filmov?-

Tie sú navštevované zväčša mladými ľuďmi, ktorí majú možnosti, čas a nemusia brať ohľad na zvýšené nároky, ktoré musia do návštevy filmov investovať. Pre nich to ešte nie je taký problém ako pre starších ľudí, ktorí sú obmedzení rôznymi povinnosťami a nemajú čas prežiť týždeň filmového festivalu v kine. Pre ľudí nad tridsať rokov sa stáva návšteva filmového festivalu luxusom, nie finančným, ale časovým. Štátna politika by mala smerovať ku kultivácii verejného priestoru a toho, čo sa dostáva do verejného priestoru.

-Aká budúcnosť čaká v konkurencii iných médií kino?-

Od sociológa je neprimerané, aby prorokoval. To, čo je zatiaľ vidieť, je, že mnohí ľudia si robia domáce kiná z luxusu a na druhej strane z núdze. Sieť kín sa zmenšuje. Zmenšuje sa práve preto, že ľudia už nemajú kam do kina chodiť a cestovať päťdesiat kilometrov za filmom je naozaj nielen časový, ale aj finančný problém. Teraz už nemá kino ani každé okresné mesto. Ak sú ľudia odsúdení sami na seba, snažia sa nájsť si najprijateľnejšie stratégie prežitia. Domáce kiná má však iba jedna skupina ľudí, ktorá si to môže dovoliť. Mnohí ľudia sú jednoducho odsúdení nezažiť takýto zážitok. Našťastie ešte stále funguje televízia, ktorá síce neprináša monumentálny zážitok, ale dokáže prinášať odkaz, ktorý film ponúka.

-Kino patrilo k súčasti mestskej kultúry a v minulosti nechýbalo v žiadnom sídle nad 20.000 obyvateľov. Čo z pohľadu sociológa znamená jeho absencia v tomto priestore?-

Kino bolo vždy rovnako ako divadlo súčasťou kultúry. Bolo to miesto, kde sa ľudia stretávali a mnohí išli do kina aj preto, že šlo o spoločenskú udalosť, na ktorej sa stretli s inými ľuďmi a podporoval sa komunitný život. Absencia podpory týchto typov aktivít znamená, že v mestách nie je nič, v rámci čoho by sa dokázal budovať aj pocit "súnaležitosti" k prostrediu. Aj vďaka rušeniu kín má človek stále menej priestorov, v rámci ktorých sa môže stotožňovať s pocitmi typu: "tu som niečo zažil". Mestá sú potom po šiestej večer poloprázdne alebo ľudia sedia v krčmách. A veľké plátno kín v nich nahrádzajú televízne obrazovky, na ktorých si hostia môžu pozrieť priamy prenos zo športového zápasu alebo ďalší diel nekonečnej telenovely. Dosť bezútešný obraz svedčiaci o tom, že sa vyprázdňuje priestor kultúry, ktorý dokázal dávať ľuďom aj rozmer sviatočnosti, slávnostnosti a mimoriadnosti.